(PÁLFALVI P/C 3; 166–170, FRIED P/C 2;)
Krisztián Benyovszky
V spôsobe pertraktovania populárnej literatúry došlo v uplynulých desaťročiach k značným zmenám. Namiesto jej démonizácie a stigmatizácie sa čoraz viac teoretikov usiluje upriamiť pozornosť na pozitívne stránky a kreatívne možnosti žánrov tzv. zábavnej či paraliteratúry. Pričom nereflektujú na diela z vonka, z pozície akéhosi estetického nadhľadu, ale zvnútra, z pozície zainteresovaného recipienta (Malíček). Ďalší upriamujú pozornosť na širšie spoločensko-kultúrne súvislosti znehodnotenia populárnej kultúry v časoch komunistickej diktatúry, najmä čo sa týka prepojenia medzi politickou ideológiou, spôsobom vládnutia a fungovaním cenzúry (Janáček). Ukazuje sa, že vysoká – nízka či elitná – masová literatúra je umelo vytvorená a permanentne udržiavaná estetická opozícia zo strany „vysokej“ literatúry a literárnej vedy, ktorá jej slúži na posilnenie sebalegitimizácie.
Prehodnotenie populárnej literatúry v poslednej tretine 20. storočia sa deje paralelne s reflexiou súčasnej literárnej produkcie, dokonca by sa dalo povedať, že v podstatnej miere je ňou motivovaná. V tomto období totiž dochádza k zintenzívneniu estetickej komunikácie medzi tvorbou tradičnej nazývanou ako „vysoká“ a populárnou literatúrou. Tieto procesy sa odohrali aj v českej a slovenskej literatúre, hoci nie v takej miere, ako v západných literatúrach. Štúdia vo forme subjektívnych interpretačných sond mapuje práve také romány, v ktorých sú badateľné stopy spomenutej infiltrácie, rovnako v tematickej, ako aj v štylistickej a poetickej rovine. Z českej literatúry analyzuje diela Květy Legátovej, Jaroslava Pižla a Jana Jandourka, zo slovenskej literatúry romány a poviedky Dany Kapitáňovej, Tomáša Horvátha, Pavla Vilikovského a Dušana Taragela.
Květa Legátová, ktorá debutovala zbierkou baladických poviedok Želary (2001), vydala v roku 2006 knihu Nic není tak prosté. Publikácia obsahuje dve kratšie a dve obsiahlejšie novely s kriminálnou zápletkou. Názov odkazuje na skúsenosť, že veci sa niekedy majú inak, než sa zdajú byť na prvý pohľad, lož sa niekedy maskuje za pravdu a naopak. Klasická detektívka sa očividne stala zaujímavou pre autorku z epistemologických dôvodov: ako žáner alegorizujúci proces spoznávania – spoznávania sveta, ľudí okolo nás a seba samých. Z tohto pohľadu je veľavravné, že na obale knihy sa texty prezentujú ako príbehy, ktoré stoja „na samé hranici detektívního žánru.“ Funkciu Veľkého Detektíva v novelách zastupuje vyšetrovateľ Ryška, ktorého melanchólia a sklon k sebairónii pripomína Škvoreckého porúčika Borůvku. Dominantným poetickým postupom poviedok je dialóg, a to dialóg plný napätia a ambivalentných emócií, bez narátorských komentárov. To korešponduje s autorkiným sklonom k stručnosti, kondenzovanosti a baladickosti výrazu. Akčné scény a podrobný opis milieu sú v pozadí, dôraz sa kladie na vykreslenie zmien medziľudských vzťahov, to je totiž kľúčom k vyriešeniu záhad.
Román Jaroslav Pížla Sběratelé knih (2004) je detektívna próza s prvkami sci-fi, ktorá tematizuje aj rôzne motivácie a stratégie populárnej lektúry. Hlavný protagonista románu Jiří Ryska je vášnivým zberateľom rodokapsov z medzivojnového obdobia. Ku knihám sa dostáva buď legálnou, alebo aj nelegálnou cestou, a potom ich predáva rovnako vášnivým čitateľom. Sú však romány, ktoré si necháva pre seba a nie je ochotný sa ich vzdať za akúkoľvek lákavú cenovú ponuku. Práve jedna z týchto kníh sa stáva pre neho osudnou: niekto sa mu ju pokúša ukradnúť, potom sa mu vyhrážajú smrťou a nevyberajú v prostriedkoch, aby si očividne veľmi hodnotnú publikáciu získali pre seba. Ryska pochopí, že za tým všetkým je viac, než čitateľská vášeň, že kniha má nielen literárnohistorickú, ale aj vedeckú hodnotu…
Jan Jandourek v knihe Vražda je krásna (2004) aktivizuje postupy niekoľkých populárnych žánrov, no na rozdiel od Pížla uplatňuje princíp prepínania poetických kódov. Príbeh sa začína ako kriminálny román, potom prechádza do negatívnej utópie a po krátkom robinsonádskom intermezze ústi do scén typických pre špionážny román. Hoci dielo obsahuje reflexie o remesle spisovateľa detektívok a kritické pripomienky na adresu cirkvi a politickej moci, autor sa usiluje vyjsť maximálne v ústrety očakávaniam čitateľov populárno-dobrodružnej lektúry. Dej koncipuje s ohľadom na mysterióznosť a akčnosť výrazu, je v ňom niekoľko prekvapivých zvratov a rozuzlenie je do istej miery tiež nečakané. Treba dodať, že na rozdiel od Legátovej a Pížla je tento román už štvrtým tvorivým pokusom autora v oblasti populárnej literatúry (Škvár, Mord, Bomba pod postelí).
Motív estetizácie zločinu nachádzame aj v netradičnej knihe Dušana Taragela (Paul Guterman – Joe Colohnatt) Vražda ako spoločenská udalosť (2006). Ide o akúsi príručku nájomného vraha. Zážitkovosť diela vyplýva z kontrastu medzi imitovaným vedecko-náučným štýlom (pojmovosť výrazu, formálnosť a prehľadnosť kompozície, predslov, doslov, bibliografické poznámky, citáty, odkazy) a medzi bizarnosťou témy (spôsoby vraždenia). Brutálny, drastický a z morálneho hľadiska odsúdeniahodný čin násilnej smrti stráca na svojej váhe a stáva sa hrou, štylizovaným predstavením. Kniha je paródiou tak kriminálnej, ako aj odbornej literatúry. Grotesknosť figúr a niektorých epizód zvyšujú aj ilustrácie Jozefa Danglára Gertliho, ktoré sa nesú v štýle noirových komiksov.
Vražda v Slopnej (2006) od Daniely Kapitáňovej vzniklo tiež v znamení paródie a literárnej mystifikácie. Ide o román typu cross-over: stretávajú sa v ňom najslávnejší detektívi všetkých čias: Holmes, Poirot, Miss Marple, Marlowe, Derrick, major Zeman a iní. Príbeh je situovaný do malej slovenskej dedinky s veľavravným názvom. Veľavravný je aj meno obete: je ním spisovateľ Pavol Pravda. Každý velikán detektívnej literatúry prichádza vlastným riešením záhady, ktoré je obyčajne vyvrátením výkladu predchádzajúceho kolegu. Pravda však nakoniec vychádza najavo vďaka iluminovanému miestnemu občanovi, v dôsledku čoho sa mysteriózne stáva každodenným, všedným, na prvý pohľad zvláštne okolnosti zločinu burleskným. Za vydarenejšiu možno pokladať autorkinu predchádzajúcu knihu Nech to zostane v rodine! (2005). Izolovaný priestor (ostrov), uzavretý kruh podozrivých, spletité osobné vzťahy, dvojitá vražda, stupňujúce sa napätie, prekvapivé rozuzlenie záhady amatérskym detektívom – je tu všetku, čo požadujú písané a nepísané príručky detektívnej literatúry.
Poviedka Pavla Vilikovského Telovka vyniká zvláštnosťou pohľadu narácie. Ide o naratívny prejav skrine, v ktorej jeden sériový vrah ukryl svoje obete. Modré obdobie Kúcanského-Smitha je netradičným rozhovorom začínajúceho autora detektívok a hlavného protagonistu jeho – iba sa formujúceho – románu. Okrem poetických otázok sa v rozhovore reflektuje aj na rozdiely medzi „vážnou” a „zábavnou” literatúrou, medzi esteticky hodnotným a gýčom. Obidve poviedky vyšli v autorovej zbierke Čarovný papagáj a iné gýče.
Poslednou analyzovanou novelou je Záhada časových štruktúr od Tomáš Horvátha. Autor v nej pokračuje v poetickej a štylistickej línii svojich predchádzajúcich prác, ktoré možno charakterizovať emblematickými termínmi postmodernej literatúry: pastiš, paródia, travestia, persifláž, ironizácia žánrových predlôh. Irónia sa týka nielen klasickej detektívky, ale aj výsledkov odbornej literatúry o nej. Horváth sa očividne kochá v permanentnom deštruovaní očakávania čitateľov mystery story, čo miestami ústi až do absurdných a fantastických zvratov.