Zoltan Tamas Kiss

španielska literatúra v období Francovej diktatúry a vrstevnatosť identity na Periférii a v Centre

Spôsob periodizácie španielskej literatúry sledovaného obdobia na osi centrum – periféria je ťažké a evidentné zároveň: „francoizmus” a „povojnové obdobie” sú ešte aj v súčasnosti bežne používané termíny literárnej histórie, keďže táto éra, t.j. takmer štyridsať rokov trvajúca diktatúra generalissima Francisco Franco Bahamondeho (1892�), sa vyznačovala relatívnou homogénnosťou mocenských štruktúr a obmedzené možnosti umelecko-literárneho vyjadrovania viedli k vzniku esteticky a retoricky dosť bezpečne charakterizovateľnej literárnej periódy.

Skúmajúc vznik a osud literárnych prúdov v španielsku a fungovanie kultúrnej politiky (cenzúra) je čím ďalej, tým jednoznačnejšie, že pred našimi očami vystupuje vývinový rad celkom iného charakteru, než v literatúrach východo- a stredoeurópskeho regiónu, ktoré patrili do mocenskej zóny Sovietskeho zväzu. V španielsku nedošlo k celkovému prerušeniu kontinuity literárneho diskurzu, ani napriek veľkému počtu emigrovaných a zamlčovaných autorov. Mnohí konzervatívne založení a mierne liberálni autori totiž zostávajú doma a vytvárajú si také výrazové formy, ktoré im umožňujú pokračovať v písaní. Na druhej strane však treba povedať, že hrdinské piesne víťazných falangistov a šematizmus diel poznačených nacionálno-katolickou ideovosťou sa za 5󈝶 rokov skoro celkom vytratilo z kultúry. Od polovice 50. rokov je badateľná istá mierna priechodnosť, poetická infiltrácia medzi emigrantskou a domácou literatúrou. Treba však brať do úvahy aj fakt, že domáci autori (okrem lyrikov) si vytvárajú svoj vlastný kánon, kde má miesto tak literárna groteska, ako aj symbolická dráma, dominantná však zostáva spoločensky a politicky angažovaná realistická poetika, ktorá buduje na kritickej reflexii vládnuceho režimu. Táto polifonickosť prúdov a poetík je charakteristická predovšetkým na obdobie 1968�.

Po občianskej vojne sa existencializmus zdá byť tým prúdom, ktorý vie autenticky reflektovať vtedajšie skľučujúce životné cítenie ľudí, bezvýchodiskovosť životných situácií. Camilo José Cela, jedna z najrozporuplnejších osobností storočia, inak laureát Nobelovej ceny za literatúru v roku 1989, ako 27 ročný vydáva svoju dodnes najvýznamnejšiu knihu, román Rodina Pascuala Duarteho (1942). Toto dielo, ktoré sa zakladá na svojskej kombinácii pikareskného, existencialistického a neorealistického románu, mnohí porovnávajú s paradigmatickým dielom A. Camusa Cudzinec (L'Étranger 1942), ktorý výšiel v tom istom roku. Celaho román zanecháva v čitateľovi mnoho nezodpovedaných otázok (a preto, ako sa to už v prípade takýchto diel obyčajne stáva, sa dostane na index): aké sociálne a ekonomické okolnosti môžu viesť k tomu, aby sa z niekoho stala taká ľudská bytosť, aký je Pascual Durante; pre ľudí, žijúcich na periférii spoločnosti je násilie tým jediným možným riešením svojich problémov? atď. V súvislosti s týmto románom a ďalšími podobnými dielami vznikne termín tremendismo, čo označuje spojenie hrôzostrašného, krutého a brutálneho v umení a vzťahuje sa aj na spisovateľov, ktorí zobrazujú skutočnosť jednostranne a deformujúco.

Roky šesťdesiate a sedemdesiate prinášajú obohatenie a diferenciáciu jazyka umeleckej prózy, čo by mohlo byť vysvetliteľné modernizáciou španielskej spoločnosti, ústupom byrokratickej cenzúry, slovom – senilitou diktátora a diktatúry. Nepochybne je to práve román, ktorý sa pokúsi spracovať legitimačnú krízu Francovho režimu, ktorá bola preň celý čas charakteristická. Obdobie, ktoré nasledovalo po Francovej smrti (20.11.1975) sa v románovej a poviedkovej tvorbe obyčajne označuje ako prechodné. Možno ho datovať od slávneho románu Eduarda Mendozu Pravda v prípade Savolta [La verdad sobre el caso Savolta], ktorý odborníci na súčasnú literatúru pokladajú (nie bezdôvodne) za postmoderný román.

Nemožno obísť otázku, ktorá sa vzťahuje na vplyv tých latinsko-amerických autorov, z ktorých mnohí predávajú autorské práva svojich diel španielskym vydavateľstvám. Možno skonštatovať, že približne do roku 1980 nenachádzame skoro žiadne priame intertextuálne väzby medzi nimi. Kedže diela týchto španielsky píšucích zahraničných autorov boli veľmi dôležité aj z hľadiska zisku na knižnom trhu, cenzúra Francovej diktatúry bola voči nim oveľa zhovievavejšia. Pričom oficiálna kritika sa o románoch García Márqueza alebo Vargasa Llosu vyjadrovala ako o neliterárnych a vulgárnych dielach. Hoci vplyv Cortázara je filologicky preukázateľný už na konci 70. rokov, španielskí autori sú vernejšími čitateľmi západo-európskych a severo-amerických literatúr.

XXX

Prítomnosť existenciálnych aspektov je zjavná tak v poézii skúsenejších básnikov, ako aj v dielach debutantov. Zbierka Dámaso Alonsoa Hijos de la ira (Deti hnevu), ktorá vyšla v roku 1944, priniesla prudký zvrat v španielskej poézii. To isté možno povedať aj o zbierke Vicente Aleixandrea Sombra del paraíso (Tieň raja), ktorá však razila odlišnú poetiku. Blas de Otero, ktorý vyšiel zo surrealizmu, spojil interpretáciu bytia s hladaním Boha (pričom vidíme u neho stopy vplyvu franzúskeho existencializmu).

Päťdesiate roky sa niesli v znamení spoločensky angažovanej poézie, čo znamenalo pokračovanie a znovuoživenie realistickej poetiky a (politickú) inštrumentalizáciu tvorby. Charakteristické pre túto oblasť poézie bola viera v komunikácii a životný pocit optimizmu a radosti. Možno tu zaregistrovať príklon autorov k ľavicovému presvedčeniu, čo sa prejavilo aj vo zvýšenej dokumentárnosti týchto textov. Oproti ,,čistej poézii” Juan Ramón Jiméneza napríklad Blas de Otero adresuje svoje básne veľkým masám a pre Gabriel Celaya je poézia prostriedkom na permanentné pretváranie sveta.

V tvorbe tzv. „básnikov 50. rokov” v nasledujúcom desaťročí dochádza k zmenám: prechádzajú na osobnú, intimnú lyriku. V pozadí tejto poetickej metamorfózy a hľadania nových možností básnického vyjadrovania treba vidieť aj tlak súdobej cenzúry, ktorá nedovolila, aby sa kanonizovali aj iné (vo Francúzsku, v nemecky a anglicky hovoriacich krajinách ináč už zabehané a uznané) výrazové tendecie a básnické smery, ako boli tie oficiálne podporované.

Na druhej strane však Katalánec Carlos Barral v článku z roku 1953 ”Poesía no es comunicación” (Poézia nie je kommunikácia) hlása autonómiu významu básnického textu, dôrazňuje jeho alogickú a iracionálnu povahu. Najmä v rokoch šesťdesiatych sa stáva typickým javom poetická reflexia všedných momentov každodenného života. V esencialistickej poézii Joséa Ángela Valenteho tak tvorbu, ako aj recepciu určuje napätie medzi tichom, mlčaním a auditívnym potenciálom jazykového znaku.

XXX

Najdôležitejšia otázka nášho spoločného experimentu v prvom kole znela asi tak, že nakoľko je možné dekonštruovať opozíciu periféria – centrum a či sa to vôbec dá, či by nebolo lepšie sa jej zriecť a chápať ju ako metaforu fungovania hospodárskeho, sociálneho, kultúrneho a politického diskurzu. V tejto súvislosti treba poznamenať aj fakt, že literatúra, ktorá sa rodí na periférii alebo v akejkoľvek podriadenej situácii, sa skôr či neskôr stane politicky zafarbenou estetickou produkciou.[1] Táto argumentácia vychádza zo skutočnosti, že akýkoľvek výrok (aj ten najbanálnejší a najtriviálnejší) v takejto situácii sa presúva do politickej dymenzie, keďže sa vykladá v kontexte otázok identity, osobných a ľudských práv, autonómie a slobody. Tento kontext by sme mohli chápať ako hypercitlivý a hyperaktívny mentálny priestor, ktorý formujú také témy ako sloboda, útlak, autonómia, migrácia, asimilácia, jazykové práva atď., a preto je v stálom napätí, v stave pulzácie. Ide o také dekontextualizačné a rekontextualizačné stratégie, ktoré fungujú v rámci istých recepčných spoločenstiev a v tejto situácii riadia proces tvorby zmyslu. Z hľadiska kognitívnej semantiky medzi týmito dvomi procesmi nie je veľký rozdiel.

Nakoľko budeme vnímať tieto javy z hľadiska recepcie a estetického účinku, možno povedať, že literatúra na periférii je vo vedomí príjemcov vnímaná (ako som na to narážal už v prvom kole) cez politicky zafarbenú optiku. Keď predpokladáme istú paralelu medzi opozíciami menšina – väčšina a periféria – centrum v hospodárskom, sociálnom a literárnom   zmysle, tak na kategórie politickosti narážame v súvislosti s používaním jazyka – tak v každodennej komunikácii, ako aj v umeleckej literatúre. Priestorové predpoklady kanonizácie demonštrujú najlepšie práve latinsko-americkí autori. Ide o to, že X. požiada štátne občianstvo v krajine, ktorá je z hľadiska literárnej kanonizácie centrom (španielsko také nepochybne je: ročne tu vychádza viac nových titulov, ako spolu v stredoeurópskych literatúrach.) Istý čas však žije v tejto krajine ako emigrant, ako prisťahovalec prvej generácie, čiže jeho pozícia bude periférna. Nie každý sa vie tak ľahko stotožniť a zmierniť s tzv. „transnacionálnou identitou”, o ktorej píše Judith Ortiz Cofer z Puerto Rica. Pričom vôbec nie je isté, že napr. Vargas Llosa, ktorý vlastní španielský pas a žije v Európe, zapadá do tejto kategórie.

O pluralite, premenlivosti a vnútornej diferencovanosti identity píše Randolph Pope v súvislosti s tvorbou Amin Maaloufa, ktorý pochádza z Libanonu, je Arab, no kresťanského vyierovyznania, žije v Paríži a píše po francúzsky[2]. Maalouf vo svojej knihe „Les identitées meurtrières” (1998) hovorí o rôznych sociokultúrnych väzbách (multiples appartenances), ktoré ovplyvňujú formovanie identity jednotlivca. Sem patrí napríklad jazyk, náboženstvo a národnosť. Tieto väzby nie sú konštantné, počas života podliehajú zmenám. Možno tu odkázať na myšlienky svetoznámeho mexického autora, Carlos Fuentesa, podľa ktorého originalita a invencia je tvorbou, ktorej predpokladom sú zmiešanosť a heterogénnosť.

Nebohému Jacquesovi Derridoviu jeho kritici zazlievali, že vo svojej autobiograficky ladenej eseji Jednojazyčnosť druhého cíti nostalgiu práve za tým jazykom (francúzština alžírskych kolónií), ktorý v prvej kapitole ako jazyk vládnucich kolonialistov odmietol priznať za svoj vlastný. Dnes je potrebné priznať, že oproti názoru Herdera a Humboldta jazyk(y) nie sú už tou najdôležitejšou a najnepostrádateľnejšou zložkou identity. Stačí tu pripomenúť prípad anglického básnika írskeho pôvodu William Butler Yeatsa.

Edina M. Sándorfi (Sándorfi P/C 1; 142�) píše vo svojej štúdii o takých rakúskych autoroch, ktorí sú vo svete uznávaní a prekladaní, no vo svojej vlasti patria ku kontroverzným osobnostiam. Elfriede Jelinek a Thomas Bernhard, o ktorých tu ide, sú nekompromisný voči morálke, predsudkom a falošným ilúziám rakúskej spoločnosti a mentality. V tejto súvislosti sa žiada poznamenať, že po roku 1975 v španielskej literatúre nenachádzame také autentické príbehy, ktoré by sa s minulosťou Francovho režimu vysporiadali na primeranej estetickej úrovni.

Krisztián Benyovszky (Benyovszky P/C 1; 24󈞍) na konci svojej štúdii spomína román P. Závadu, Jadviga párnája (Jadvigin vankúšik), ktorý svojou dvojjazyčnosťou otvára priestor pre rôzne úrovne interpretácie, v závislosti od miery poznania maďarského a slovenského jazyka. Inak bude percipované maďarskými čitateľmi žijúcimi v Maďarsku a na Slovensku a opäť inak takým čitateľom, ktorý vyrastal v rodine békéšskych Slovákov.

Kiadványunk felsőoktatási segédanyag, mely A Pécs / Sopiane Örökség Kht,a Pro Renovanda Cultura Hungariae Alapítvány „Klebelsberg Kunó Emlékére” Szakalapítványa,valamint A Pécs2010 Programtanács „Európa Kulturális Fővárosa - 2010” cím elérésére kiírt pályázatán megítélt Nívódíj segítségével, a kiadványhoz kötődő konferencia pedig a Pécsi Tudományegyetem Rektora, a Pécsi Tudományegyetem Bölcsészettudományi Karának Dékánja, a Modern Irodalomtörténeti és Irodalomelméleti Tanszék, a magyar szakos levelező képzés és a Liber-Arte Alapítvány által nyújtott támogatásokkal jöhetett csak létre. Segítségükért ezúton is köszönetet mondunk.